PAMIATKA ZOSNULÝCH

Blíži sa november a s ním aj „Dušičky“. Preniká nami nostalgia za blízkymi, ktorí odišli z tohto pozemského sveta. Rok čo rok mieria naše kroky na cintoríny, ktoré v tomto období rozkvitajú záplavami kvetov a očistným svetlom tisícok sviečok. Hroby sú vyzdobené vencami a kvetmi a tiež osvietené sviecami. Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Skláňame hlavy pred majestátom smrti s vedomím, že tam sa cesta končí. Stojíme pri hroboch, mlčky, s pohľadom upretým do minulosti, alebo v tichom hovore s rodinnými príslušníkmi. Strážime deti, pre ktoré je horiaci plamienok neopakovateľným zážitkom, aby si neublížili. Len teraz, len raz v roku môžu zapáliť veľa, veľa sviečok, a sledovať s naširoko roztvorenými očkami hru ohnivých svetielok a nikto im v tom nebráni. A počúvajú, aký bol deduško, či prastará mať, ako žila, aká bola.

Aj my tento rok opäť zapaľujeme sviečku na hrobe našich zosnulých klientov, priateľov a obyvateľov, ktorých púť sa na tomto svete skončila. S tichou modlitbou a jemným úsmevom na tvári spomíname na všetky pekné chvíle, ktoré sme spolu počas dlhých rokov zažili.

Dušičky nie sú len spomienkou, ale zároveň aj modlitbou k Bohu, aby duše našich milovaných prijal k sebe do večného domova, kde nájdu trvalý pokoj a šťastie bez konca. Veniec a svieca preto nie sú len obyčajným konvenčným znakom, ale hlbokým gestom vzájomnej spolupatričnosti, ktorou vyjadrujeme nádej vo večný život nás a našich blízkych.

Svieca, ktorú kladieme na hrob zahalený toľkou tmou, naznačuje svetlo žiariace z Krista, ktoré preniká temnoty smrti a nám dáva nádej, že život sa neskončil tu v smrti a v hrobe, ale že z tejto temnej brány smrti je východisko do nového svetla a života.